O slovenskej elektroenergetike a viac ako tridsaťročnom pracovnom pôsobení člena predstavenstva a vrchného riaditeľa úseku prevádzky
Vyštudoval energetické systémy a siete na fakulte energetiky polytechnického inštitútu v Charkove. Voľba odboru bola najlepším rozhodnutím jeho života. Svoj profesionálny život zasvätil energetike, ktorú má rovnako rád ako ľudí, s ktorými pracuje. Ing. Miroslav Janega.
 |
Ako ste dospeli k rozhodnutiu ísť študovať do zahraničia, a práve energetické systémy a siete?
Ministerstvo školstva robilo nábor na zahraničné štúdium, boli aj na našej strednej priemyselnej škole. Najprv som si chcel dať prihlášku na odbor automatizácia priemyslu, ale z 20 prihlásených mohli zobrať len troch. Na odbor energetické systémy a siete mali zobrať tiež troch, a prihlásený nebol nikto. Preto som sa nakoniec prihlásil tam. Priznám sa, do čoho idem som zistil až vtedy, keď som prišiel na vysokú školu a začal som tento odbor študovať. S odstupom viac ako 30 rokov musím povedať, že to bolo moje najlepšie rozhodnutie v živote.
Ako si spomínate na štúdium?
Polytechnický inštitút v Charkove mal asi 12 fakúlt naprieč celým technickým spektrom, ja som bol prijatý na fakultu energetiky. Začiatky boli veľmi ťažké, lebo od momentu, keď sombol naložený do vlaku s dvomi veľkými kuframi, som bol odkázaný celé štúdium sám na seba. Dostal som 90 rubľov mesačného štipendia a z toho som si musel zaplatiť internát a všetko ostatné. Aj z hľadiska jazyka boli začiatky náročné. Hoci som ešte z generácie, ktorá mala na škole ruštinu, po príchode na vysokú školu som nerozumel skoro nič. Z najvyššej lavice v aule som sa za mesiac presťahoval do prvého radu. Vtedy ste museli povinne chodiť na prednášky a robiť si z nich poznámky. Keď ste si ich nestihli spraviť, nemali ste sa z čoho pripravovať na skúšku. Domov sa dalo chodiť len po úspešnom absolvovaní ročníka. Vtedy ste sa v ZSSR mohli ako cudzinec pohybovať len na základe víz, a víza na návrat nám nedali, kým sme nemali uzavretý ročník.
Čo vám dala táto skúsenosť do života?
Môžem s plnou vážnosťou povedať, že tých 11 semestrov boli najkrajšie roky môjho života. Prešiel som skoro celý Sovietsky zväz, bol som až na Bajkale, zažil som cestu bajkalsko-amurskou magistrálou. A čo mi to dalo do života? V prvom rade, že sa človek postavil na vlastné nohy, naučil sa vážiť si život, byť nezávislý. Takúto školu by človek dostal ťažko kdesi inde…
Okrem prvých desiatich rokov vášho pracovného života je vaša kariéra spojená s prenosovou sústavou, a vlastne ešte o pár rokov dlhšie s elektrickou stanicou v Lemešanoch. Čo sa vám vybaví, keď si spomeniete na svoje začiatky?
V čase, keď som nastúpil do Východoslovenských energetických závodov, š. p., Košice vo vtedajšom Československu, štátny podnik SEP (Slovenský energetický podnik), ešte vtedy koncern, kompletne začleňoval energetiku – čiže neskoršie krajské podniky, prenosovú sústavu, Slovenské elektrárne, dokonca Elektrovod Žilina, Elektrovod Bratislava, Elektrovod Senica a Elektrovod Kremnica. Toto členenie trvalo do 30. 6. 1988, keď vznikol na území Slovenska štátny podnik Slovenské energetické podniky (SEP) Bratislava, ktorý v neskorších rokoch umožnil decentralizáciu energetiky v Československu. K 1. 6. 1990 bol z majetkovej podstaty SEP založený štátny Slovenský energetický podnik a následne boli z neho vyčlenené samostatné krajské podniky – tri rozvodné závody na západe, strede a východe Slovenska. A ja som nastúpil v tomto čase do Lemešian, rovnými nohami do zastupovania vedúceho elektrickej stanice, ktorý bol dlhodobo chorý. Mal som na starosti 26 ľudí na údržbe a 12 ľudí v obsluhe. Musel som sa všetko učiť, od najbanálnejších denných operatívnych vecí až po čítanie technickej dokumentácie. Zhodou okolností práve vtedy boli pripravené aj investičné projekty rekonštrukcie 110 kV rozvodne Lemešany a výmeny statického budenia rotačného kompenzátora v Lemešanoch. A keď som sa chcel postaviť na čelo týchto projektov, musel som po nociach študovať technickú dokumentáciu. Vtedy bola iná doba. Dnes sa robia výberové konania, firmy hľadajú prácu. Vtedy sme, naopak, ťažko hľadali dodávateľa. Bola to prvá väčšia rekonštrukcia v elektrických staniciach, v ktorých dnes pôsobíme.
V Lemešanoch vás zastihlo aj odčlenenie prenosovej sústavy od distribučných.
Čo sa týka prenosovej sústavy, do roku 2002 sme boli súčasťou Slovenských elektrární ako odštepný závod. No ešte predtým, na istý čas po vyčlenení štátnych krajských podnikov zo Slovenského energetického podniku, patrila prenosová sústava týmto krajským podnikom. V roku 1993 bolo prijaté rozhodnutie, že sa z týchto podnikov odčlení časť prenosovej sústavy. Kým sa rozhodlo, kde sa položí hranica medzi prenosovou sústavou a distribučnými sústavami, prebehli ťažké dvojročné rokovania, na ktorých som sa zúčastnil vtedy ešte za Východoslovenskú energetiku. Po desaťročiach vidíme, že nie všetky rozhodnutia boli celkom správne. Dnes nám distribučky núkajú veľkú časť zariadení alebo priestorov vo svojich elektrických staniciach.
S elektrickou stanicou Lemešany je spojený aj kus vášho pracovného života pre prevádzkovateľa prenosovej sústavy.
Na jeseň v roku 1996 som prijal ponuku pripravovať projekt dvoch 400 kV vedení do Poľska, Lemešany – Krosno. Investičný a prevádzkový úsek boli v tom čase spojené do jedného úseku, v Prenosovej sústave v Lemešanoch sme začali pripravovať túto investíciu spolu s rozšírením elektrickej stanice Lemešany, čo boli aj počiatky budovania prevádzkovej správy Východ v tejto stanici. Výstavba a uvedenie do prevádzky týchto vedení a časti 400 kV rozvodne bola najväčšia skúsenosť v mojom živote, kde som sa veľa naučil – organizačne, technicky aj manažérsky.
 |
Záber z júla 1998: rozvodňa 400 kV v Lemešanoch po montáži technológie
 |
Základný kameň stavby na slovensko-poľskej hranici
Do februára minulého roku ste boli výkonný riaditeľ prevádzkovej správy Východ, na istý čas dokonca výkonný riaditeľ všetkých troch prevádzkových správ. Prevádzka je kľúčový úsek v našej spoločnosti, čo boli pre vás najväčšie výzvy ?
Príprava diaľkového riadenia v elektrických staniciach. Energetika stála na zariadeniach zo 60-tych rokov. Ich životnosť je asi 40 rokov, čiže rok 2000 bol prelomovým, keď už mali svoju technickú aj morálnu životnosť za sebou a bol čas pristúpiť k modernizácii. Začiatok tohto storočia prinášal modernejšiu a novšiu technológiu, ktorá bola jednak spoľahlivejšia, a tiež prinášala veľké výhody v tom, že sa pomocou nej dali získať cenné informácie, dôležité v procese riadenia prevádzky, ako aj údržby. Všetky tie technológie majú veľa monitorovacích systémov a automatizačných prvkov, z ktorých vieme získať potrebné informácie aj na diaľku, čo predtým nebolo možné.
Ako prvé do diaľkového riadenia prešli Senica, Križovany a Lemešany. Elektrické stanice prevádzkových správ východ a západ sú už dnes všetky v diaľkovom riadení.
Ako sa prechod na diaľkové riadenie dotkol zamestnancov?
Tým základným dôvodom prechodu na diaľkové riadenie elektrických staníc bola obnova a modernizácia technologického zariadenia. Ďalším dôvodom prečo sme sa rozhodli pre diaľkové riadenie, boli vysoké náklady na obsluhy staníc. Na porovnanie na jednej elektrickej stanici bolo 12 manipulantov. Dnes 12 inšpekčných elektrikárov zabezpečuje prevádzku na šiestich-siedmich elektrických staniciach. Museli sme rozmýšľať nad efektívnejším využitím ľudí. S niektorými sme sa museli rozlúčiť, ale väčšinu sme presunuli na iné pozície.
V diaľkovo riadených staniciach sme vytvorili stálu službu. Jej pracovníci kontrolujú 24 hodín 7 dní v týždni stav technologického zariadenia v staniciach, kde dnes ľudí za normálnych okolností nemáme. Museli sme vytvoriť aj inšpekčnú službu, ktorá rieši pohotovostné zásahy a odstraňovanie porúch. Procesy a režim ich práce sa postupne upravoval, spočiatku sme ich mali dislokovaných po jednotlivých elektrických staniciach, neskôr sme ich stiahli do centrál prevádzkových správ, čo sa ukázalo ďaleko efektívnejšie a menej nákladné.
V súčasnosti ste vrchný riaditeľ úseku prevádzky. Máte na svojom poste veľkú výhodu prehľadu a historickej skúsenosti. S akými víziami ste naň nastúpili?
Neviem, či je to až taká výhoda J… Musím povedať jedno: mal som v živote šťastie, na kvalitný kolektív, či už z pohľadu odbornosti, ale aj z pohľadu medziľudských vzťahov. Všetkým kolegom, s ktorými som pracoval, sa chcem poďakovať. Aj ich zásluhou som sa dostal tam, kde som dnes. Aj za kolektív, s ktorým v súčasnosti pracujem, by som dal ruku do ohňa, s väčšinou sa poznáme dlhé roky. Mojou víziou bolo a je pokračovať v tých krokoch, ktoré sme spravili na prevádzkových správach. Pokračovať v nastúpených trendoch a línii. Spomínal som nasadzovanie diaľkového riadenia staníc, opravu a rekonštrukcie vedení, podarilo sa nám vybudovať dobrý systém údržby a diagnostiky. Všetky kroky, ktoré sme doteraz robili celoplošne na Slovensku ako úsek 2000, prispeli k tomu, že sa poruchovosť znížila radikálnym spôsobom a chceme v tom pokračovať.
Prečo je poruchovosť taká nízka, ako sa ju darí držať na takej úrovni?
Hlavne vďaka obmene zariadenia. Je modernejšie, spoľahlivejšie, technicky lepšie, ako bolo predtým. Druhým dôvodom je výkon dobrej a spoľahlivej údržby a tretím dôvodom je odborná a kvalitná diagnostika všetkých zariadení. Keď robíte dobrú diagnostiku, viete predísť veľa poruchám.
 |
Sprava: Peter Dovhun a Miroslav Janega s hosťami v elektrickej stanici
Aké máte ďalšie plány v oblasti diagnostiky a údržby, uvažujete aj o nových metódach v tejto oblasti?
Na úseku 2000 sme v tomto zaznamenali veľký míľnik. Minulý rok nám skončili všetky zmluvy na údržbu elektrických staníc a myslím, že sa nám podarilo vysúťažiť nových dodávateľov v najkratšom termíne v doterajšej histórii. Okrem toho sme sa rozhodli, že v štyroch elektrických staniciach – Kapušany, Lemešany, Sučany a Križovany – si začneme robiť údržbu vlastnými kapacitami. Vlastné zdroje plánujeme začať využívať aj na viaceré činnosti v oblasti diagnostiky.
Dôvody sú asi finančné…
Chceme porovnať výkon údržby vlastnými silami a dodávateľsky nielen z pohľadu ceny, ale aj kvality a operatívnosti pri odstraňovaní porúch. Po prvom roku uvidíme, či sa oplatí ísť do insourcingu aj v ďalších elektrických staniciach. A pri diagnostike taktiež chceme porovnať kvalitu a pohotovosť v týchto činnostiach.
A ďalší dôvod, prečo chceme niektoré veci robiť vlastnými silami, je aj zvyšovanie odbornosti našich zamestnancov. Je to najlepší spôsob, ako ich vtiahnuť do procesu vzdelávania a zvyšovania kvalifikácie.
Nedávno bola veľkou témou, aj medializovanou, letecká diagnostika. Máte v tejto oblasti konkrétne plány?
Tento rok z pohľadu leteckej diagnostiky máme pokrytý a do decembra chceme mať uzavretú zmluvu na ďalšie roky. Do podmienok pre výberové konanie chceme dať aj využitie novej technológie – laserového skenovania celého ochranného pásma. Hlavnou úlohou laserového skenovania je získať relevantné, pravdivé, presné podklady na ďalšiu údržbu ochranného pásma.
Rátate pri tom aj s využitím dronov?
To je ešte v hre. Máme zhruba prehľad, ako to robia prevádzkovatelia prenosových sústav v Európe. Podľa našich informácií využívajú aj drony, ale vo väčšine prípadov skôr vrtuľníky. Bude to otázka nákladov.
Máme už vlastnú skúsenosť s využívaním dronov?
Máme drony, ale nie na primárnu diagnostiku, ale na riešenie havarijných stavov. Využívame ich pri poruchách, keď treba rýchlo zistiť stav v danej lokalite – o aký problém ide.
Hovorili ste o veľkom šťastí na ľudí, s ktorými ste pracovali. Od začiatku svojho pôsobenia ste boli vedúci nejakého tímu, dnes je to vyše 180 ľudí. Je náročnejšie riešiť technické problémy, alebo viesť tím ľudí?
Ťažko povedať, ale keď máte excelentný kolektív, všetko sa dá. Nehovorím, že nie sú problémy, ale zatiaľ sa nám darilo ich vyriešiť. A čo sa týka odbornosti, keď chcete viesť v takejto brandži kolektív, musíte sa snažiť držať technicky na úrovni. Chce to aj stále študovať, chce to aj učiť sa od mladších kolegov, ktorí sú často zdrojom nových moderných technických informácií a znalostí. A potom je riešenie technických a odborných problémov hračka. Za celý čas môjho pôsobenia v energetike som mal jednu zásadu. Ráno po príchode do práce, som si zavolal najbližších kolegov a rozoberali sme pri káve technické, ale aj iné problémy, ktoré treba riešiť. Nikdy som sa nesnažil riešiť problémy sám. Veľakrát síce musím rozhodnúť aj samostatne, na to sme tu, ale vždy som sa snažil hľadať riešenie spolu s kolegami. Veľakrát musíte prijať aj ťažké rozhodnutia. A nie vždy sa vaše rozhodnutia ukážu s odstupom času ako správne… Ale taký je už život.
 |
Tlačový brífing k núdzovej synchronizácii elektrizačných sústav Ukrajiny a Moldavska s kontinentálnou Európou, sprava: štátny tajomník MF SR Marcel Klimek, minister financií SR Igor Matovič a zástupcovia SEPS – Miroslav Janega, Silvia Čuntalová a Sandra Čičová Kotzigová
Spomenuli by ste si na nejakú výnimočnú udalosť zo svojej pracovnej kariéry?
Poviem otvorene, zažil som aj smrteľné úrazy, aj poruchy zariadení, kde moji kolegovia unikli zraneniu len o vlások. A tie ostatné veci…, všetky boli príjemné. Obzriete sa a vidíte, koľko ste toho s kolektívom za sebou zanechali.
Keď mám hovoriť o udalosti, na ktorú nezabudnem, hneď po mojom nástupe do Lemešian v novembri 1988 nám explodoval vypínač 400 kV ruskej výroby. Na tomto type zariadení za normálnych okolností robilo údržbu osem chlapov dva mesiace. Bol som postavený pred náročnú úlohu, ako to čo najrýchlejšie zorganizovať a zvládnuť. Pamätám sa, zima bola vtedy naozaj studená. Oprava nám trvala do 26. decembra, časť vianočných sviatkov sme teda strávili na rozvodni. Jeden taký vypínač sme zachránili a máme ho namontovaný na prevádzkovej správe Východ ako muzeálny kus. Ale tých spomienok je veľa.
Pri čom dokážete vypnúť a načerpať nové sily?
Mám toľko záujmov, že deň je pre mňa krátky. Teraz trávim veľa času za volantom, na ceste medzi Bratislavou a východom. Mojím veľkým koníčkom je záhrada a rád sa venujem aj prácam vo svojej stolárskej a zámočníckej dielni. Ale mojou najväčšou srdcovkou sú teraz vnuci a vnučka, s nimi sa snažím tráviť čo najviac času.
Zhovárala sa Adriana Komorníková